Napíšte nám svoje podnety a pripomienky na obec@nizna.sk   

Územný plán obce

Štúdia zastavanosti
„Pod Vŕškom"

Verejné prerokovanie k stavbe

Tipy na voľný čas


Anglická verzia  united_kingdom.gif, 19kB

Utorok 30. 05. 2017
Meniny má Ferdinand

Počet návštev:

Informácie SHMÚ

shmu.png, 3,6kB

Meteorologické výstrahy

Pozývame Vás

  OT
OTs
storm
OF
CoKdeJe
babyburza

Vyhľadávanie

Google

kamery

Písali o nás...

orava-sme.jpg, 1,8kB

Kontakt v QR kóde

qr_code-Nizna.png, 57kB
čo je QR kód - čítačka

História Zemianskej Dediny

Obdobie praveku

Na základe nálezov, i keď zatiaľ len skromných, môžeme takmer s istotou povedať, že územie, na ktorom sa dnes Zemianska Dedina rozprestiera, bolo obývané už v praveku.
ZD10Dôkazom, dnes však už zničeným, bola archeologická lokalita Skalka. Skalka sa nachádza v polohe za Ostražicou na ľavej strane cesty vedúcej do Zemianskej Dediny. Ešte pred začatím ťažby vápenca tu bola zistená praveká úprava vrcholu kopca. Na ploche o rozmeroch 4 x 7 m tu boli zistené stopy ľudského zásahu. Išlo predovšetkým o kamennú podmurovku z pieskovcových kameňov, uložených v troch vrstvách nad sebou. Boli tu nájdené aj zvyšky pravekej keramiky. Najskôr mohlo ísť o rozšírenú obrannú pozíciu halštatského sídliska na Ostražici. Bližšie identifikovanie funkcie tejto lokality nie je dnes, na základe dostupných poznatkov, možné.
Za ďalší dôkaz prítomnosti pravekého človeka na území dnešnej Zemianskej Dediny možno pokladať nálezy dvoch hlinených popolníc a bronzových predmetov. Tieto dve nádoby, ktoré v minulosti slúžili na uchovávanie kremačných ľudských pozostatkov, boli nájdené pri regulácii miestneho potoka Hldočín v rokoch 1948 až 1949. Tu možno s určitosťou povedať, že išlo o artefakty, zatiaľ komplexne nelokalizovaného pravekého pohrebiska. Uvažuje sa, že sídlisko na Ostražici malo vlastné pohrebisko niekde na južnom, alebo juhovýchodnom úbočí. Na základe tohto predpokladu môžeme pohrebisko v Zemianskej Dedine chápať aj ako súčasť samostatného pravekého osídlenia ležiaceho niekde na území dediny. Odpovede na tieto otázky nám poskytne už len budúcnosť a ďalšie archeologické nálezy.
Z rímskej doby (0 - 400 n. l.) treba spomenúť nálezisko zlomkov okružia zásobníc v Nižnom poli v katastri obce Zemianska Dedina. Odtiaľto pochádza okrajový zlomok okružia červenej farby, ktorý sa dostal na povrch hlbokou orbou. Archeologický výskum sa tam však neuskutočnil.

Počiatky a najstarší vývoj zemianstva na Orave

Prví oravskí zemania, ktorí prišli na územie južnej Oravy, vtedajšieho pohraničia, pochádzali zo susedného Liptova. O zemianskych majetkoch zo začiatku 14. stor. sa dozvedáme z viacerých donácií, ktoré udelil zvolenský župan Donč svojim servientom.
Na území Oravskej župy, počas jej kolonizácie, sa z početných donácií vytvorili mnohé zemianske dediny. Ich územie, vyčlenené z pôdy patriacej hradu a zároveň vyňaté aj spod jej právomoci, bolo v celosti alebo sčasti darované šľachtickým alebo pošľachtičeným rodinám za rozličné služby a zásluhy. V zemianskych dedinách pomer poddaných k zemepánom pôvodne nebol upravený písomne. Úprava nastala len pod vplyvom tereziánskeho urbára z roku 1767 a zákonov vydaných na jeho základe.
Keď sa v roku 1784 začal uskutočňovať súpis obyvateľstva, šľachta bola číslovaním svojich kúrií a kaštieľov prinajmenšom pobúrená. Najviac demonštratívne odmietala výsledky v nasledujúcom roku z vypracovania daňového katastra a vymerania pôdy. A tak z výsledkov sčítania vyšlo, že v roku 1785 mala Orava 72 123 obyvateľov, z toho 949 šľachticov a z nich najviac vo Vyšnom Kubíne.
Po zániku zemianskej právomoci v roku 1848 urbársko - poddanský pomer prestal, ale v majetkových pomeroch nespôsobil žiadne zmeny. Kuriálne pozemky sa drobili len delením dedičstva, prípadne predajom. Hoci sa šľachta vzdala vedúceho postavenia v oblasti hospodárstva, v politických otázkach si aj naďalej zachovávala rozhodujúci vplyv.

Založenie a dejinné udalosti obce

ZD11Zemianska Dedina je jednou z tých obcí, ktoré vedia presný dátum svojho založenia. Bolo to 12. novembra 1355, kedy uhorský panovník Ľudovít I. (1342-1382) vydal listinu, ktorou dal Dominikovi a Dionýzovi z Revišného do užívania toto územie a to z dôvodu, že sa im už nedostalo zeme v Revišnom. Išlo o presne vymedzené územie šiestich popluží medzi potokom Hldočín a vrchom Javorovô. Touto listinou ich zároveň povýšil do zemianskeho stavu s vojenskou povinnosťou voči panovníkovi. Dominik a Dionýz boli synovia Botura, jedného z troch synov Hocymera. Hocymer bol zakladateľom rodu Revických a okrem Botura mal ešte dvoch synov a to Lodana a Mikuláša.
Za zakladateľa osady „Dedina Nobilium“ a tiež rodu Dedinských sa považuje Dionýzov brat Peter. Ešte v tom istom roku (r. 1355) udelil kráľ Ľudovít I. dvanásť popluží lesa a zem medzi potokom Hldočín a vrchom Javorovô Blažejovi, synovi Mikuláša. V priebehu krátkej doby sa tu postupne usadili aj ďalší členovia rodu Revických.
Po ňom sa tu postupne usadili aj iní členovia zemianskej rodiny z Revišného. Bol to napríklad Ján, zakladateľ vetvy Csutka. Ten v roku 1391 predal svoj podiel v Hldočíne svojim bratancom Dionýzovi a Mikulášovi. Všetci sa vtedy podpisovali „de Hotochyn“ (Hldočín). Ešte aj v roku 1422 sa Mikuláš podpisoval ako Nicolaus de Hodocsin. Vtedy si už majitelia „Dediny Nobilium“ písali za meno prímenie „de Hotochyn“. V roku 1422 sa Mikuláš uvádza ako „Nicolaus de Hodocsin“. Jeho syn Martin sa v polovici 15. storočia stáva praotcom nových vetiev tejto rodiny, ktoré boli neskôr známe pod menami Žuffa, Burian, Kupčo atď.
V roku 1550 najváženejším človekom v obci bol Juraj Dedinský, ktorý bol povýšený na sudcu zemianskej stolice. V roku 1557 pri uvádzaní Fraňa Thurzu ako pána hradu a Oravy bol prítomný aj Georgius (Juraj) Dedinský de Dedina Hodocsin, uvádzaný ako sudca kráľovskej rady a zemianskej stolice.
ZD12V roku 1595 je vlastníkom dediny „Benediktus Dedinszky“. Potvrdené je to aj v roku 1598, kedy sa uvádza, že osada pod názvom Dedina de Hodocsin patrí rodine Dedinských. V roku 1604 je dedina označovaná ako osada zemanov v ktorej sa nachádza jedna obývaná usadlosť. V roku 1608 má dedina dve zemianske kúrie (sídla nižšej šľachty). V tomto období sa mohla populácia v Zemianskej Dedine pohybovať v počte okolo 20 osôb. V roku 1612 pri stanovovaní hraníc Nižnej a Krásnej Hôrky boli ustálené a vymedzené aj hranice Zemianskej Dediny. V popise chotára Zemianskej Dediny sa objavujú významnejšie názvy ako napríklad: potok Hldočín, vyklčovaná pôda nazývaná nad Úplazem, potok Kliník, jarok Javorový, jarok Javorov, dolina Javorník, lúka Javorové.
Do roku 1631 rodiny Revický, Dedinský, Žuffa, Kupčo, Kanderka, Burian, Čutka a Matejec užívali Revišné a Zemiansku Dedinu spoločne. V tomto roku sa ale podelili tak, že rodiny Dedinský, Žuffa, Kupčo, Kanderka a Burian zostali v Zemianskej Dedine, a Revický, Čutka a Matejec zostali v Revišnom.

V roku 1683, podobne ako väčšina oravských dedín, aj Zemianska Dedina bola spustošená litovskými vojskami Jána III. Sobieskeho. Poľský panovník sa vtedy ponáhľal na pomoc Turkami obkľúčenej Viedni. Rabovanie a pálenie vojakmi si vyžiadalo nemálo ľudských obetí. Mnohé dediny na Orave sa po tejto udalosti museli vystavať od základu.
Od roku 1755, ako ďalšie vetvy rodiny Dedinských, poznáme Menchardusa Kubovics de Nemes Dedina v Nitrianskej stolici a Štefana, Michala, Pavla, Adama, Imra, Jána a Jakuba Kubovics de Nemes Dedina v Prešporskej stolici. V roku 1778 bolo v Zemianskej Dedine 28 zemianskych rodín a 4 slobodnícke rodiny s počtom 52 osôb.
Podľa rozprávania Emílie Žuffovej (nar. 1925), ktorá sa odvoláva na svojich predkov, Zemianska Dedina vznikla zaujímavejším spôsobom: Istí zemania boli na stretnutí s Máriou Teréziou v okolí Tvrdošína. Pri príchode kráľovnej zbadali, že nemá poistenie kolesa na voze, preto k nej pribehli a upozornili ju, že jej vypadne koleso a ponúkli  jej pomoc. Keď jej ho opravili, opýtala sa ich, čo chcú za to a oni si pýtali dolinu, ktorá mala dva potoky: Hldočín a Ráztoku (od Javorového po Ostražicu). A to bol vraj zárodok Zemianskej Dediny.
Je to zaujímavá povesť o vzniku dediny. Treba si však uvedomiť, že Mária Terézia vládla v rokoch 1740 - 1780, teda vtedy už Zemianska Dedina, podľa hodnovernejších podkladov, existovala takmer 400 rokov.

Pôvodný výzor obce

Je pomerne zložité presnejšie určiť pôvodný vzhľad obce v jej starších dejinách.  V súčasnosti sa môžeme oprieť len o najstaršiu existujúcu stavbu. Touto stavbou je kostolík sv. Anny. Táto sakrálna budova určite nestála na okraji obce tak, ako je tomu dnes. Skôr mohla byť jej srdcom.
Čo sa týka lokalizácie spomínaných zemianskych kúrií v Zemianskej Dedine, dá sa predpokladať, že sa nachádzali niekde v okolí kostolíka sv. Anny. Kostoly, či menšie sakrálne stavby, tvorili zväčša centrá usadlostí. Šľachtické sídla, či objekty nižšej zemianskej šľachty, boli stavané v blízkosti cirkevných stavieb, teda centra dediny. Keďže kostolík sv. Anny podľa kroniky stál už v roku 1602, je možné, že v jeho blízkosti mohli stáť aj kúrie, spomínané v roku 1608. Tomuto tvrdeniu môže nahrávať aj pomerne dobrá strategická poloha kostolíka na vyvýšenom mieste nad dedinou. Kúria, ako šľachtické sídlo, spĺňala komfortnejšie nároky jej majiteľa a tým sa aj odlišovala od stavieb bežných ľudí. Mohlo ísť o viacpriestorové stavby, ku ktorým patrili aj hospodárske budovy. V prípade tunajších kúrií išlo najpravdepodobnejšie o stavby postavené z dreva. Viac by nám mohli povedať len prípadné archeologické nálezy, či výskum v okolí kostolíka sv. Anny.
Chotárne hranice Zemianskej Dediny, ako už bolo spomenuté, boli stanovené v roku 1612 a to v súvislosti s vymedzením hraníc medzi Nižnou a Krásnou Hôrkou.
Pri určení chotárnych hraníc v čase zostavovania pozemkovej knihy okolo roku 1850 sa uvádzajú ďalšie chotárne názvy: Hrebeň, Háj, Podjavor, Ferová, Hldočín, Nadkút, Klin, Ploty, Laz, Bučiny, Smrečiny, Brehy, Tlstem, Pastovník, Suchý potok, Poľana, Doliny.

Richtári, predsedovia a starostovia Zemianskej Dediny

ZD13

Na základe údajov z obecnej kroniky je možné urobiť aspoň čiastočný prehľad predstaviteľov Zemianskej Dediny v čase od jej vzniku. V jej počiatkoch sa spomínajú predovšetkým vlastníci pôdy a neskôr dediny. Títo občania mali hlavne majetnícky vzťah k tomuto územiu. V tomto období sa o spoločnú pôdu delilo viacero rodových členov. Preto tu uvádzame len tie mená, ktoré sa nachádzajú v kronike.
V neskoršom období, ide hlavne o 19. storočie, sa na pozíciu prvého muža v dedine dostáva volený úradník - richtár. Ten bol volený z radov obyvateľov Zemianskej Dediny. Voľby predstavenstva obce sa uskutočňovali každý rok, podľa kroniky obce išlo o richtára, notára, podrichtára, prísažného a boženíkov.  Plat mali pevne stanovený na celý rok. Richtár mal plat 20 zlatých, notár taktiež 20 zlatých, prvý prísažný 10 zlatých, druhý prísažný nemal žiaden plat. Druhý prísažný bol zároveň poverený funkciou prehliadať mŕtvoly, ak v obci niekto zomrel, pretože len po tejto „obhliadke“ mohol byť mŕtvy pochovaný. Pre obec Zemiansku Dedinu bola úradne poverená aj babica, ktorá pomáhala ženám pri pôrodoch. Žena bola na túto funkciu vyškolená miestnym lekárom a ročný plat mala 9 zlatých.
Pri skladaní sľubu bola zaužívaná táto formulácia úradníckej prísahy, ktorou sa richtár ujímal svojho úradu:
"Prisahám Bohu Otcu, Bohu Synu, Bohu Duchu Svatému. Jednej a nerozdielnej Trojici Svatej, Preblahoslavenej Panence Márii a setkim Bozim Svatym, ze ja bivse vyvolený na úrad od Slavnej Familii, tak neprihliadajúc na pokrvnost, na dari, na hnev, na svagerstvo, kmoterstvo, jedine na samu Spravedlnosť Bohu, aby som spravedlive ridit a sudit. Tak mi Pan Boh dopomahaj Preblahoslavena Panenka Maria y setci Bozi Svatí."


Osoby, ktoré viedli obec podľa údajov v obecnej kronike
Peter Dedinský, brat Dionýza z rodu Revických 1355
Nicolaus de Hodocsin 1422
Martin - syn Mikuláša 1449
Juraj Dedinský 1550
Benedictus Dedinský 1595
Ján Žuffa-Gasparovyech 1677
Zsuffa  Elek  Gasparis 1849
Jozef Zsuffa  1859
Ján Zsuffa 1860
Ján Dedinský-Madera 1863
Karoly Zsuffa 1878
Ján Žuffa 1881
Tomáš Žuffa 1885
Andras Dedinszký 1890
Ján Dedinský 1900
Tomáš Žuffa 1907
Ondrej Dedinský 1932
Tomáš Žuffa-Elek 1939
Štefan Dedinský-Rolinec 1945
Jozef Dedinský-Rolinec 1953
Ľudovít Žuffa-Podbieľanček 1957
Jozef Koválik 1962
Jozef Žuffa-Danielik 1964-1976
Anton Dedinský 1981-1984

Až do druhej svetovej vojny boli volení richtári. Po vojne sa začali tvoriť národné výbory. Aj v obci Zemianska Dedina bol založený Miestny národný výbor, známy pod skratkou MNV. Za predsedu prvého Miestneho národného výboru bol zvolený Štefan Dedinský-Rolinec.
Administratívnu samostatnosť si Zemianska Dedina udržala do 31. decembra 1984. Od 1. januára 1985 je súčasťou Nižnej. Stalo sa tak uznesením miestneho zastupiteľstva, ktoré pod istým nátlakom, v rámci prebiehajúcej integrácie menších obcí do väčších celkov, nakoniec súhlasilo s pripojením sa k Nižnej. Okrem iného, táto integrácia znamenala, že Zemianska Dedina nemala svojho predsedu, ale iba poslancov, ktorí zastupovali dedinu v Obecnom zastupiteľstve v Nižnej.

Poslanci v Zemianskej Dedine od roku 1985

Anton Dedinský-Rolinec 1985-1990
Milan Žuffa-Petrov a Peter Gašper 1990-1994
Peter Žuffa-Štiavničan a Jozef Žuffa-Kapčin 1994-1998
Milan Žuffa-Petrov a Jozef Žuffa-Kapčin 1998-2002
Jozef Žuffa-Kapčin 2002

V súčasnosti jediný zvolený poslanec za Zemiansku Dedinu je členom Obecnej rady v Nižnej, ktorá je užším vedením obce Nižná.

Predseda a starostovia obce Nižná a miestnej časti Zemianska Dedina po pričlenení sa k Nižnej

Viktor Tokár 1985-1990
Ing. Jozef Dedinský  1990-2002
Ing. Eugen Dedinský 2002 - 2010
Ing. Jaroslav Rosina 2010 -

Cholera

Za najväčšiu pohromu, ktorú si ľudia z rozprávania starých rodičov pamätajú, bola považovaná cholera. Zo záznamov z kroniky v Liesku a z rozprávania Johanny Žuffovej (nar. 1866) možno predpokladať, že to bola cholera v roku 1831- 1832, ktorej podľahlo mnoho ľudí nielen v Zemianskej Dedine, ale na celej Orave a v iných oblastiach Slovenska. Tu je jej doslovná výpoveď:
„Tu sa to moc fšeľiňečeho vrävelo, jäko to sa začälo žiď na Zemänskej Ďeďiňe. Naši pretkovä sú z Revušnieho. To boľi zemäňi a potom im kráľ dau tuná zeme. A tu náz bolo priezvizg hodňe fšeľijäkích a teraz ostaľi iba tri: Žuffa, Golát a Ďeďinskí. Inakšie mená tu ňemáťe. A to preto tag bolo, že jeden rok prišla strašná choľera, povedaľi, že mor, a ľuďä ftedi začäľi strašňe hinúť. To ždi opakuovaľi tí naši ocovä. Že tu boľi dvä pastírä, pásľi ofce, a že keď už išlo takuo jäko hmla, oňi to už viďeľi na vlasnie oči i chitro sa pohádzaľi  medzi ofce. No i obdržäľi  pret tím morom. Tí sa volaľi Žuffa a Ďeďinský. Golát ňeviem, otkeľ bou a jäko sa dostau do Zemänskej Ďeďini. Aľe väcej mien ňebolo, iba tie, čuo po choľere ostaľi.
A keď bola tá choľera, spovedaľi sa na Ostražici. Horeu tam oheň, vatra veľká a ces ten oheň sa spovedaľi, abi neboľi bľísko sebä, žebi sa ňenakaziľi jeden od druhieho. Kňaz na jednej straňe a človeg na druhej. A že fše sa jeden na druhieho pozeraľi a vipitovaľi: Ňečerňiem? Naozäj ešte ňečerňiem? To akože či sa ho ňechitá choľera. Aľe keď uš čerňeu, už bolo po ňom.
Keď bou ten mor, šäďe boľi hruobi, ľebo ho tam pochovaľi, ďe aj zomreu. A oťec mi povedau tieš, že kebi tie hruoby otuoriu, vikopau, že by zasa choľeru rozmnožiu. Na to mesto teraz ľuďä už ňepochovávajú.
Strašnuo  to bolo. No veď v matrike stojí najľepšie, jäko tí ľuďä ftedi mreľi v Zemänskej Ďeďiňe.“

"Hra ohňa" v obci

V roku 1881 sa uvádza 45 obývaných domov. Všetky domy v obci, okrem kaplnky, boli drevené, čo bolo typické pre oravské dedinské prostredie. Drevená architektúra domov bola podobná dreveniciam stavaným v susednej Nižnej. Prvé murované domy sa tu začínajú stavať až po požiari v roku 1893. Tomuto živlu vtedy padla za obeť takmer celá dedina.
V roku 1913 postihol dedinu opäť požiar. Počas neho zhorelo 10 domov, čo bola asi tretina obce. Drevené zrubové domy v nasledujúcom období vytláčajú čoraz viac murované stavby.
Z novších dejín je známy požiar z 12. júna 1981, kedy zhoreli zadné stavy Jozefa Dedinského-Maderu. Požiar založili dvaja malí chlapci, ale našťastie sa požiar podarilo dostatočne skoro zlikvidovať.
Posledný požiar bol v júni 1995, kedy zhorel družstevný senník. Šopa bola plná sena, oheň sa rýchlo rozšíril a kým prišli hasiči, celá stavba bola v plameňoch. Oheň nebolo možné rýchlo uhasiť, lebo seno vo vnútri stále tlelo a rozháralo sa. Celú noc bolo potrebné seno vyvážať a hasiť. Zásluhu pri hasení mali aj mladí požiarnici zo Zemianskej Dediny pod vedením Petra Gašpera. Budova senníka utrpela rozsiahle škody. Páchateľ sa nenašiel.

Povodne a ľadovec

Ľudia si ešte dlhý čas pamätali veľkú prietrž mračien, ktorá prišla na Turíce v roku 1888. Hovorili si, že prišiel „súdny deň“. Voda sa valila zo všetkých strán. Suchý potok sa tak rozvodnil, že voda zmietla krčmu, ktorá tam bola postavená a aj pílu, ktorá bola postavená na druhej strane. Voda zatopila nielen pivnice, ale aj maštale.
Nanešťastie to nebolo naposledy, čo voda v Zemianskej Dedine narobila škody. Dňa 18. júla roku 1934 sa neustály dážď postaral o ďalšiu povodeň. Bola to najväčšia zaznamenaná povodeň. Potok Hldočín a rieka Orava narobili vtedy veľké škody. Úroda na poliach bola zničená. Po povodni prišiel zase veľký ľadovec, a tak, čo nezničila voda, dokončil ľadovec, ktorému sa medzi ľuďmi hovorí aj „kamenec“. Vymlátil všetko obilie a ľudia pociťovali veľký nedostatok. Našťastie Okresný úrad v Trstenej zakročil a v nasledujúcom roku pomohol pri siatí obilnín a pri sadení zemiakov.
Podobne to bolo aj začiatkom júla 1997, kedy prišli obrovské prívaly vody, ktoré narobili veľké škody. Odborníci hovorili o tzv. storočnej vode, spôsobenej rekordným množstvom zrážok. V obci sa rozvodnil potok Hldočín a tiekol po okolitých záhradách. Ľuďom, ktorí majú záhrady blízko potoka, voda zničila vo väčšej časti aj úrodu. Rozvodnený potok narobil aj iné materiálne škody, pretože niektorí mali, okrem iného, aj plné pivnice vody.

Židovskí spoluobčania, píla, pálenica

Koncom 18. storočia prichádzajú do dediny obyvatelia židovského vierovyznania. Nakoľko im nebolo dovolené usadiť sa priamo v dedine, postavili si svoje obydlia na okraji obce, na mieste zvanom „Klin“. Žilo tu asi 18 židov. Táto komunita mala v nasledujúcom období značný podiel na hospodárskom rozvoji obce. Bola tu vybudovaná píla na vodný pohon. Voda z potoka Hldočín bola stiahnutá vybudovaným náhonom - „jazom“ až k píle. Toto miesto sa dodnes volá ,,Jazy“. Pílu vlastnil Kalman Meisel. Drevo na pílenie kupoval od miestnych ľudí. O vynaliezavosti niektorých obyvateľov Zemianskej Dediny svedčí aj zmienka v kronike. Stalo sa napríklad, že potom ako Meiselovi predali drevo, v noci ho znovu vzali a neskôr mu ho opäť ponúkli na predaj. V obecnej kronike sa uvádza, že Kalman Meisel bol v rokoch 1887 - 1888 zvolený aj za člena Obecného richtárskeho úradu.
Židia si tu vybudovali aj pálenicu liehu. Pálenku „okovidku“, ako ju ľudia nazývali, mali povolené predávať obyvateľom v krčmách, ktorých tu bolo postupne otvorených až päť. Kronika spomína aj nelichotivé následky pôsobenia tejto podnikateľskej činnosti. Mnoho ľudí totiž podľahlo alkoholickej neresti až tak, že sa zadĺžili  a prišli o majetky.
Ďalšou oblasťou podnikania židovských obyvateľov v Zemianskej Dedine bol chov hovädzieho dobytka a obchod s mäsom. Na Kline mali postavené maštale a vybudované pivnice. V pivniciach uskladňovali okrem mäsa aj liehoviny, pivo a víno. Touto činnosťou sa zaoberali tiež Meiselovci. Okrem nich tu žili ešte Vajtmanovci, ktorí vlastnili krčmu za potokom Hldočín, pri chodníku do Nižnej.
Židia pôsobili v dedine do roku 1888. V tomto roku na Turíce prišla, už spomenutá, veľká búrka a následne povodeň. Potok sa vtedy natoľko rozvodnil, že zmietol krčmu aj pílu. Pivnice na Kline zaplavila voda, ktorá sa valila z okolitých lúk. Po povodni už tieto usadlosti nikto neobnovil a židovskí spoluobyvatelia sa z dediny odsťahovali. Napriek tomu sa našiel doklad, že 19. mája 1889 práve Kalman Meisel dostal do árendy parcelu v Plotoch (oblasť Suchého potoka). Nie je teda celkom isté, či po povodni býval ešte v Zemianskej Dedine, alebo v Nižnej. 

Mlyn

V roku 1920 bol znovu postavený drevený mlyn, ktorý mal na mletie mlynské kamene. Drevený mlyn sa spomína v kronike prvý raz v roku 1837. Ako mlynári sa tu v 19. storočí postupne vystriedali: Ján Sadlis, Matúš Starek, Síkora, Hujo, Krížo.
Od roku 1920 sa tu vystriedali mlynári: Martin Lekár, Ján Macák, Jozef Palko a od roku 1939 až do 1946 Martin Kepšta, ktorý vlastnil aj kováčsku vyhňu postavenú pri mlyne.
Mlyn bol vlastníctvom a majetkom obce. Mlynár, ktorý bol jeho správcom, mal od obce zadarmo bývanie, kúsok poľa blízko mlyna na zasadenie zemiakov, záhradku a mohol chovať aj kravu. Za mletie nebral peniaze, ale bral tzv. mýto - časť zomletého zrna, múku. Prácu mlynárov si ľudia pochvaľovali, lebo z múky mohli piecť domáci chlieb i pripravovať rôzne múčne jedlá.
Mlyn využíval na svoj chod vodu z potoka Ráztoka. Mlieť tam chodili najmä ľudia z dediny, no stávalo sa, že prišli aj z Nižnej. Okolité dediny totiž tiež mali svoje obecné mlyny (Krásna Hôrka, Nižná, Podbiel).
Mlynár Ján Macák bol údajne z Lehoty a mal päť detí, ktoré chodili s tunajšími deťmi do školy v Nižnej. Po ňom bol mlynárom istý Jozef Palko, ktorý mal dvoch synov. Najstaršie obyvateľky si ešte pamätajú, ako chodili do mlyna v zime na páračky. Mlynár už v tom čase vlastnil kľukový gramofón a tak si pri páraní peria mohli posedieť pri hudbe, ba si aj zaspievať. Posledným mlynárom bol Martin Kepšta z Krivej, ktorý zomrel v roku 1946. Jeho syn Štefan údajne ešte robil nejaký čas v Nižnej, keď tam začali v roku 1947 stavať fabriku. V roku 1955 bola už nepoužívaná budova mlyna predaná Štefanovi Žuffovi-Kapkovi. Mlyn bol zvalený a drevo jeho majiteľ použil na vlastné účely.
Pri mlyne bola postavená aj píla na spracovanie dreva, ťaženého predovšetkým v miestnych lesoch.

Vápenka

Majiteľom vápenky, ktorá sa nachádzala v katastri obce bol Štefan Žuffa - Kapka. Prezývali ho podľa toho tiež „Vápňar“. Vápno z tunajšej vápenky chodil predávať po celej Orave. Vápenka bola zriadená v roku 1934. Vápenec sa ťažil v lokalite nazývanej Skalka. Do vápenky ho prevážali v kovových vozíkoch tzv. huntoch po koľajniciach.
Jozef Žuffa-Kapka (nar. 1904) rozpráva o pálení, akoby to bolo pred niekoľkými dňami:
„Tuná bola páľeňica, vápenka, páľilo sa vápno. Dobruo,  peknuo na haseňá, sťeni sa s ňím pekňe bieľiľi. Kräjšie boľi, ako kej íh namaľovaú bielou farbou.
 Napret si miseú skali nalámať, no vápeňädz na to miseú biť. To boú istí Žuffa, pri ňom som sa podučiú lámať tie skali, ľebo to človek miseú veďieť. Treba bolo veľmi merkovať,  opaťernoz misela biť, miselo sa robiď rozumom. Dakedi sa käďečuo stalo pri tom, keť sa  robilo bez rozumu. No zaľi sa ku temu boreľe, šťängľe, a to sa zabíjälo mlatom do skali. Jeden to híbaú, krúcäú do boku, ňie iba tak choďäko. Hľäďelo sa vibiť takú ďieru, abi urvalo kus. Keď dobre octreľiú, bolo roboti potom aj na tížďeň. No odvážälo sa to ku peci v huntoch.
Na páľeňä treba bolo na to pec, taká to bola vimurovaná na okrúhlo. Tam sa vistavila, ďe bola aj skala, žebi sa ňemisela ďeľäko voziť. Fpredu tej pece boľi čelusťe dve, dvoje čelusťí na ňej boľi. Jedními sa kládlo a druhími sa aj viberalo, a tími čelusťämi šieú ten oheň do skál. Do pece sa nakládlo ťenkíh dŕf z dvoch strán, ľebo kej sa drevá kládľi naspot, vipáľenie skali bi spadľi a zadusiľi  oheň. Drevo sa zapáľi a horí dvacäď hodín. S tích skál vápeních, čuo sa páľiľi, urobäla sa vrsťef a každá vrsťef, jäk sa vipáľi, odpadňe naspodek a tak sa páľi zaz  druhá vrsťef. Tri dňi sa páľilo f kuse ďeň a nodz bez odichu. Mokrí zme boľi pritom,  upoťení, ako keď z vodi človeka viťáhňe. Ďeže šak, takí oheň! Tá pedz bola aj obručämí sťáhnutá, žebi ňepukla pri takom žäri, ľebo to jedno sa zohrievalo a druhuo sa kládlo. Aľe raz nám tá obrudž veru tresla. takí buch nám urobila, ako keť streľí s fľinti. Ras som tak povedaú: Merkuj, iďem domoú, a tu bác, tá obruč tresla. 
Nat pecou boú šut a do teho sa tá skala sipala a ľen tag rukami.Drevo sa kládlo najprf jälovuo i bukovuo, aľe najľepšuo bolo bukovuo, dľkšie podržälo f peci a malo dobrí hic. To si  nakúpiu hotovieho dreva. Sám bi ňestačiú šetko narichtovať.
Keť sa uš hodňe napáľilo, štoplo sa tam hákom a to sa potom porušilo. Urobilo sa mesto a do teho prázdniho mesta sa dosipalo zas skál, dosipala sa sviežä skala a tak furt sa to opakovalo, eš kím sa šetko ňevipáľilo. Postupňe išlo to páľeňa. A hic tam miseú biť, to páľenuo vápno bolo červenuo, ako keď železo rospáľi.
Či už je vipáľenuo, to sa zveďelo podľa hoďín. Aľe to sa aj viďelo, ako sa páľi. Ces tie čelusťe si sa pozreú, čuo je f peci. Tie skali v ňej boľi pekňe naukladanie dookola a keď už upadľi na šúh dolu, uš si veďeú, že muožež viberať. Veďeľi zme, že je dobre upáľenuo. Na troje sa to lopatami viberalo, to vápno. Spodek pece boú vimurovaní a to vápno tam spadlo, zosipalo sa, muohoú si ho potom vihadzovať. No viberaľi zme ho a otkladaľi do magazína.
 Ku nám si prišľi na vozoch, keď dachto staväú dom, ľebo čuo robiú. Ľieskofskí vapeňäri, tí ho rozvážäľi po ďeďinách, zamieňäľi za oves, zrno, za strovu aľebo predávaľi inakšie. Sa nakričaľi: Vápno, vápno, vápno si kúpťe!
Joj, to bola boľesná robota, to páľeňä. No šäk  strieľäť skalu, voziď hu do  pece, nazosípaď do ňej. Namordovaú sa človek, koľo rás sa nám pusťila krv nosom, čuo nám vápno vižralo. Aľe zme boľi radi, keď sa pekňe vipáľilo. A to ftedi ňebolo takích patentou na šetko ako teras. Ftedi to šetko ľen holímí rukami na sebe robiľi.“

Tehelňa

V dedine bola postavená aj tehelňa, a to v roku 1926. Postavil ju Tomáš Žuffa-Golát. Tehly sa tu robili ručne z hliny, ktorá sa dávala do foriem a následne sa vypaľovali v peci. Pec mala kapacitu na 30 000 kusov tehiel. Modernizáciu tehelne neskôr zabezpečil i nový stroj na miesenie hliny, čo malo vplyv na zvýšenie produkcie. Tehly boli označené písmenami TŽG, teda iniciálami majiteľa tehelne. Zamestnaných tu bolo 5 pracovníkov, a to len v období sezóny, teda od júna do septembra. Činnosť tehelne bola zakončená v roku 1937. Tomáš Žuffa a jeho spoločníci otvorili väčšiu strojovú tehelňu v Nižnej.

Ťažkosť vojnových rokov

Dôkazom toho, že Zemianska Dedina nebola niekde bokom od okolitého diania, je aj záznam v kronike z polovice 19. storočia. Bolo to začiatkom roku 1849, v období revolučných udalostí v Maďarsku, kedy sa v chotároch obcí Krásna Hôrka, Medvedzie a Zemianska Dedina zdržiavala šestnásťtisícová ruská armáda. Podľa záznamu, ktorý zanechal vtedajší richtár Žuffa-Elek Gasparis, sa dozvedáme, že obyvatelia Zemianskej Dediny, ako aj ostatných oravských obcí, museli znášať rôzne útrpnosti a škody páchané na ich majetkoch spojené tiež so záťažou materiálneho vydržiavania tejto armády až do jej odchodu. Podľa výpovedí už nežijúcich obyvateľov údajne ruské vojská mali svoj dočasný tábor aj na území dnešnej skládky odpadu, kde predtým bola pekná rovinka.
Deň 26. júl 1914 je poznamenaný čiernym písmom v histórii ľudstva. Na tento deň so smútkom spomína mnoho vdov a sirôt. Bol to deň, kedy mnohých opustili otcovia, manželia, či synovia. Týmto dňom nastalo krviprelievanie, aké predtým história nezaznamenala a trvalo celé štyri roky. Z obce Zemianska Dedina v I. svetovej vojne padli piati muži: Jozef Dedinský, Jozef Dedinský-Rolínec, Tomáš Dedinský, Ján Dedinský, Michal Žuffa-Kunčo. Väčšina z nich mala doma manželky a deti, ktoré už nikdy nevideli svojho manžela, či otca.
V septembri roku 1939 vypukla II. svetová vojna. Nemecká armáda zaútočila na Poľsko. Cez Zemiansku Dedinu vojská neprechádzali, ale v dedine boli istý čas ubytovaní nemeckí vojaci. Ľudia sa k nim správali slušne a snažili sa im vo všetkom vyhovieť. V chotári obce, za humnami, v záhradách, všade, kde bolo miesto, boli ukryté tanky, nákladné autá, kanóny a ostatná výzbroj. Ľudia ich s veľkým obdivom pozorovali, lebo toľko vojenskej techniky nikdy nevideli. Niektoré staré ženičky sa ich báli a hovorili, že to už určite príde koniec sveta, keď takéto stroje ľudia vedia vyrobiť.
Dňa 10. novembra 1944 v mlyne, povyše dediny, položili traja mladí muži svoje životy proti nemeckým okupantom. Pôvodne sedem partizánov nocovalo v starom mlyne. Pre troch z nich však bola táto noc osudná. Keď v noci Nemci obsadili mlyn, partizáni chceli utiecť. Nemci ich však zbadali, troch z nich zastrelili a dvoch zajali. Ostatní mali šťastie, pretože sa im podarilo utiecť priekopou, cez ktorú tiekla voda na poháňanie mlyna. Partizáni, ktorí padli, sa volali: František Janata 19-ročný z Lamača pri Bratislave, František Kozoň 27-ročný z  Oravského Veselého a Anton Kurčina 20-ročný z Oravskej Lesnej.
Do Zemianskej Dediny prišli 29. januára 1945 Nemci s celou výzbrojou a s osemdesiatimi koňmi a vozmi. Ubytovali sa po jednotlivých domoch. V každej domácnosti museli pre vojsko uvoľniť jednu miestnosť. Kone im občania museli chovať a dávať pre ne ovos a iné krmivo. Pre Nemcov obec musela odovzdať osemdesiatpäť kusov rôzneho dobytka na zabitie. Bol vydaný zákaz nočného vychádzania od 21.00 hodiny večer do 5.00 hodiny ráno. Nemci robili kontroly a bolo nariadené zatemnenie okien. Dňa 18. februára v ranných hodinách zajali Nemci našich mladých občanov od 20 do 30 rokov, ktorých držali v martinských kasárňach a potom ich odviezli do Talianska. A to boli: Tomáš Žuffa-Kubovie, Jozef Dedinský-Madera, Alojz Dedinský-Rolínec, Emanuel Dedinský-Lojzov, Štefan Kepšta, Jozef Žuffa-Kapka, Ondrej Žuffa-Golát. Všetci sa šťastne vrátili domov na  konci vojny.
Po odchode Nemcov prišli do dediny maďarskí vojaci, ktorí bojovali po boku Nemcov proti Rusom. Títo vojaci sa zdržali v obci len krátky čas. Pomerne rýchlo prechádzali na dolnú Oravu a 3. apríla 1945 vstúpili prví ruskí vojaci do obce. Keď začali ruské granáty dopadať k zasadeným nemeckým kanónom, nemeckí vojaci  museli dedinu opustiť, pričom ale nezabudli vziať gazdom kone. Ruská armáda rýchlo postupovala dolu Oravou.   

Modernizácia obce

V období 2. svetovej vojny, aj napriek pomerne zlej finančnej situácii obyvateľstva, sa podobne ako v Nižnej, tak aj v Zemianskej Dedine, podarilo zaviesť elektrinu. V máji 1943 bola zahájená výstavba elektrifikácie obce. Táto udalosť bola obyvateľmi dediny vnímaná veľmi pozitívne, pretože si všetci uvedomovali jej veľký prínos pre skvalitnenie života. Elektrickú inštaláciu do jednotlivých domov prevádzal elektrikár Gregorec z Tvrdošína s tromi pomocníkmi. Slávnostné odovzdanie do užívania verejnosti bolo 11. septembra 1943. Na tejto oslave sa zúčastnili Koloman Slušný - župan Podtatranskej župy, ktorý sám venoval značné prostriedky na elektrifikáciu okolitých dedín,  ďalej to bol poslanec Germuška, riaditeľ spojených elektrární, tajomník Hlinkovej ľudovej strany Július Klimo z Tvrdošína a všetci občania Zemianskej Dediny.
V roku 1950 sa zaviedlo aj telefonické spojenie. Prvý telefón bol na Miestnom národnom výbore, ktorý mal sídlo v dome richtára Štefana Dedinského.
V roku 1954 bol v obci zriadený obchod Jednota s potravinami. Stalo sa tak po prvýkrát v histórii dediny. Vedúcou osobou tejto predajne bola Ľudmila Dedinská-Golátová zo Zemianskej Dediny. Zavedením obchodu sa občanom zjednodušil nákup potravín, ľudia už nemuseli chodiť na nákup do susedných dedín.
V roku 1955 bol opravený obecný dom, bývalá „pastýreň“, kde bývali pastieri, ktorí nepochádzali z obce. Tento drevený dom dalo MNV prebudovať. Mal slúžiť na obecné schôdze, prednášky, diskusie s ľuďmi, kino, divadlo a na zábavy, ktoré v obci bývali v tom čase na dobrej úrovni.
V roku 1956 bol v obci zavedený miestny rozhlas, ktorý okrem prvoradej úlohy vyhlasovať potrebné správy, občanov aj trocha rozveselil peknou pesničkou. Uľahčilo sa tak aj miestnemu bubeníkovi. Nemusel už bubon vláčiť po dedine a vyhlasovať oznamy, teraz to urobí funkcionár obce.
Ďalším skvalitnením života obyvateľov bolo aj zavedenie pravidelnej autobusovej dopravy v roku 1961. Autobus premával päťkrát denne do Nižnej a späť. Bolo to uľahčenie nielen pre tých, čo dochádzali do Nižnej za prácou, ale aj pre deti, ktoré navštevovali tunajšiu školu. Dovtedy totiž museli dochádzať do Nižnej peši cez kopec.
Začiatkom roku 1962 začali Štátne lesy Liptovský Hrádok so stavbou lesnej cesty  Zemianska Dedina-Bány, okolo potoka Ráztoka. Kameň sa dovážal až z Oravíc. V tomto roku sa začal inštalovať aj vodovod pre obyvateľov, ktorí prejavili záujem. Práce na ňom boli vykonávané zväčša svojpomocne, a to za účasti miestnych obyvateľov. Taktiež bol prevedený postrek cesty asfaltom cez celú obec až k hlavnej ceste.
V nasledujúcom roku bola lesná cesta spravená až pod Javor v dĺžke 1800 metrov. Práce boli ukončené v roku 1967.
V roku 1966 bolo v obci urobené nové nočné osvetlenie neónovými lampami.
V roku 1967 sa začalo so stavbou viacúčelovej stavby zo združených finančných prostriedkov. Ľudia túto stavbu volajú kultúrny dom.  Pri projektovaní sa vychádzalo z toho, že budova bude slúžiť Miestnemu národnému výboru, JRD, obchodu Jednota, požiarnikom a bude tam aj dvojizbový byt pre zamestnancov JRD. Stavba bola dokončená v roku 1969.
V roku 1983 boli svojpomocne vybudované dva rezerváre, a tak sa vyriešil problém s nedostatkom vody. Vodovod, ktorý bol zhotovený v roku 1962 už nepostačoval.
V rokoch 1989-1991 bol vybudovaný televízny vykrývač, ktorý sprostredkoval aj druhý program.  Kronika neuvádza, kedy bol vybudovaný vykrývač  na prvý program.
V roku 1993 Anton Žuffa-Štiavničan otvoril nový obchod prevažne s potravinami, s názvom KONZUM. Výhodou ďalšieho obchodu je pravidelný dovoz chleba a pečiva. Predavačkou v obchode je jeho manželka, Anna Žuffová-Štiavničanová.
V obci sa tak nachádzajú dva obchody. Ten prvý bol najprv obchod Jednoty a dlhé roky tam pracovala Mária Žuffová-Korheľová.  V roku 1995 predajňu súkromne prenajala Mária Žuffová-Dorčina, ktorá v tejto predajni pracovala od septembra predchádzajúceho roku ako predavačka ešte družstevnej predajne. Po jej prenájme sa obchod zmenil na samoobsluhu.
V tomto istom roku bol v priestoroch bývalého bytu v kultúrnom dome zriadený bar. Ľudia však boli s novootvoreným barom nespokojní, a preto nemal dlhú existenciu. Momentálne sa v obci nenachádza žiadny bar, bufet, či hostinec.
V roku 1995 sa zosilnilo elektrické vedenie na dolnom konci dediny. Drevené stĺpy sa vymenili za železobetónové a urobilo sa aj nové osvetlenie. V roku 1996 sa predĺžila elektrická sieť a vodovod.
Už dlhšie sa hovorilo o rozširovaní cintorína, jeho novom oplotení a osvetlení, ale myšlienka nebola realizovaná. Jedným z dôvodov bol aj nevysporiadaný pozemok potrebný na rozšírenie. V roku 1996 sa problém pozemku vyriešil, napriek tomu  práce v tomto roku veľmi nepokročili. Rozšírenie cintorína sa realizovalo až v nasledujúcich rokoch. V roku 2001 boli ukončené opravné práce, ktoré sa týkali malej stavby na cintoríne, ktorá slúži na odkladanie náradia pri pohrebe. Stavba bola omietnutá a pokrytá novým plastovým šindľom.
V roku 1999 sa začali práce na vybudovanie ihriska. Tento projekt však nebol veľmi úspešný, lebo úprava terénu pokračovala ešte niekoľko rokov.
10. 9. v roku 2000 slávnostným požehnaním miesta stavby začala výstavba nového kostola. Podľa projektu stavby, ktorý vypracoval architekt Ing. Jozef Hýravý, sa v roku 2000 začali prvé práce. 22. novembra 2003 pomocný biskup spišskej diecézy Mons. Andrej Imrich posvätil nový chrám zasvätený svätému Joachimovi a svätej Anne.
V októbri roku 2003 sa začala realizácia sprístupnenia ďalších televíznych programov okrem STV1, STV2, ktoré bolo možné prijímať na obyčajnú televíznu anténu. Realizácia vysielača MMDS bola čoskoro úspešná a už v polovici decembra mohol každý, kto si kúpil príslušnú anténu, sledovať programy ako Markíza, JOJ, ČT1, ČT2, TA3, Prima a iné. Stavbu financoval Obecný úrad v Nižnej a stála 150 000Sk.
V roku 2003 sa v obci začali realizovať pozemkové úpravy. V tomto roku práce pokročili do vymerania a ohraničenia hraníc so susednými chotármi. V teréne sú viditeľné tabuľky a betónové znaky, ktoré sú osadené na hranici tohto obvodu a upozorňujú na jeho priebeh. Práce riadi Ing. Marián Bulla. Projekt pozemkových úprav je dotovaný Európskou Úniou a je výhodný pre vlastníkov pôdy, ktorí majú rozkúskované polia.
V roku 2005 pribudla v obci aj možnosť pripojenia na internet, čo využilo veľké množstvo domácností. A tak napriek tomu, že Zemianska Dedina je maličká obec bokom od hlavnej trasy, nechýba tu akékoľvek spojenie s okolitým svetom.

Projekty

ministerstvo-tatry-fers.jpg, 34kB ministerstvo-tatry-fers.jpg, 34kB SIEA PL-SK NadaciaAllianz minv AVF MKSR KIA VO2

Partneri

EURES.jpg, 4,8kB   Eures-T.jpg, 9,4kB 3o_media.PNG, 11kB DSiDATA.PNG, 5,3kB AVF KST.jpg, 5,8kB oravaman.jpg, 3,9kB cykloklub.jpg, 4,3kB

 

Adresa: Obec Nižná, Nová doba 506, 027 43 Nižná | Tel.: +421 43 5309 786 | Fax.: +421 43 5381 360 | Email: obec@nizna.sk
Úradné hodiny: Po,Ut:8:00 - 15:00 | St: 8:00 - 17:00 | Št: Nestránkový deň | Pi: 8:00 - 14:00
Denne od 11:00 do 12:00 je obedňajšia prestávka.

IČO: 00314684   DIČ: 2020561752   účet: SK68 0200 0000 0000 1752 6332

Pixel design ©2007 | webmaster | RSS feed | Valid XHTML 1.0 Transitional | Valid CSS! |