Dni veľkonočného obdobia

   

• 18. február 2015 Popolcová streda "škaredá streda"
• 29. marec 2015 Kvetná nedeľa
•  2. apríl 2015 Zelený štvrtok - deň sviatosti kňazstva, eucharistie a lásky
•  3. apríl 2015 Veľký piatok
•  4. apríl 2015 Biela sobota
•  5. apríl 2015 Veľkonočná nedeľa
•  6. apríl 2015 Veľkonočný pondelok

…

Popolcová streda "škaredá streda"

   Popolcom alebo Popolcovou stredou sa začína pôstne obdobie. O tomto dni, ktorý sa v mnohých luteránskych cirkvách a v Rím. katolíckej cirkvi slávi zvláštnou liturgiou - značením popolového kríža na čelá veriacich, sa môžete dozvedieť viac v tomto krátkom príspevku.

   Už veľmi skoro v dejinách cirkvi sa počiatok verejného pokánia pre tých, ktorý sa previnili ťažkým hriechom, stanovil na začiatok pôstneho obdobia, na pondelok po prvej pôstnej nedeli, neskôr však na Popolcovú stredu. Kajúcnici sa obliekali do kajúceho rúcha a posypávali sa popolom. (Mt 11,21) Potom nasledoval obrad vyobcovania z cirkvi. Zatiaľ čo sa inštitúcia verejného pokánia koncom prvého tisícročia vytrácala, obrad sypania popola sa zachoval vďaka tomu, že sa týkal všetkých veriacich. V roku 1091 odporučil totiž pápež Urban II. tento obyčaj všetkým cirkvám. Pritom sa klerikom a laikom mužského pohlavia sypal popol na hlavu a ženám sa robil na čele kríž. Zvláštna modlitba pre požehnanie popola sa vyskytuje až 11. storočí. Doklad o tom, že sa na získanie popola sa pália palmové ratolesti Kvetnej nedele predchádzajúceho roka, pochádza z 12. storočia.

   Obrad Popolcovej stredy prebieha tak, že po výzve k modlitbe prednesie kňaz prosbu, aby sme konali naozajstné pokánie po celý pôst. Pri znaku kríža na čele prítomných môže vysloviť okrem tradičných slov pripomínajúcich vyhnanie z raja: „Prach si, a do prachu sa vrátiš“ (1M 3,19) predniesť i Ježišovu výzvu z Mk 1,15: „Čiňte pokánie a verte v evanjelium!“

   Obrad popolca v minulosti uzatvárala modlitba o silu k službe v kresťanskom boji. Tento obraz bol veľmi obľúbený v starej cirkvi a v stredoveku, ale nachádza sa už v knihe Jób 7,1; chce nám pomôcť, aby sme si uvedomili, že kresťan nie je povolaný k pohodlnému životu, ale k boju proti každej nepriateľskej moci voči Pánu Bohu, v neposlednom rade proti vlastnému sebectvu.

 Zelený štvrtok

Prečo Zelený štvrtok?

   Ľudový názov pre deň Zelený štvrtok bol prevzatý z germánskeho bohoslužobného názvoslovia, zo slova „greinen“ - nariekať. V starej Cirkvi sa totiž v tento deň konalo zmierenie kajúcnikov. Biskup ich rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. Bol to deň vzrušeného, ľútostivého, ale i radostného plaču, keď sa verejní hriešnici po dlhšom pokání mohli zúčastniť na sviatostiach Cirkvi. Verejní hriešnici sa podobali suchým ratolestiam, ktoré sa dnes pokáním a rozhrešením zazelenali na strome Cirkvi. Na niektorých miestach sa v tento deň používalo rúcho zelenej farby a aj zvyk požívať v tento deň veľa zeleniny podporoval názov tohto dňa.

Missa chrismatis

    Na Zelený štvrtok sa pre nás kresťanov začína veľkonočné trojdnie Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, obdobie utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Pri tejto omši nazývanej Missa chrismatis - Omša svätenia olejov biskup svätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Táto omša má byť prejavom jednoty kňazov s biskupom. Po homílii nasleduje obnovenie kňazských sľubov. Biskup dáva prítomným kňazom nasledujúce otázky:

• Chcete si predo mnou a pred Božím ľudom obnoviť sľuby, ktoré ste kedysi urobili?
• Chcete sa bližšie primknúť k Pánu Ježišovi a lepšie sa mu prispôsobiť?
• Chcete sa zrieknuť samých seba a verne plniť kňazské poslanie, ktoré ste z lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi vzali na seba v deň svojej kňazskej vysviacky?
• Chcete v Eucharistii a v ostatných liturgických úkonoch verne vysluhovať Božie tajomstvá?
• Chcete posvätný učiteľský úrad vykonávať podľa príkladu Ježiša Krista, nášho Učiteľa a Pastiera, teda nie z túžby po hmotných výhodách, ale jedine z lásky k dušiam?

   A kňazi odpovedajú zakaždým: Chcem.

   Celá pieseň vďaky - prefácia hovorí o Kristovom kňazstve a o službe kňazov: Veď Kristus nielen povýšil tvoj vykúpený ľud na kráľovské kňazstvo, ale s láskou brata povoláva si z neho učeníkov a vkladaním rúk im dáva účasť na svojej kňazskej službe. V jeho mene obnovujú obetu nášho vykúpenia, a rodine veriacich pripravujú veľkonočnú hostinu. S opravdivou láskou slúžia tvojmu ľudu, živia ho tvojím slovom a posväcujú sviatosťami. Zasvätiac svoj život tebe a spáse svojich bratov, majú sa pripodobňovať Ježišovi Kristovi a tebe stále dosvedčovať vernosť a lásku.

Pamiatka Pánovej večere

    Večerná omša sa slávi na pamiatku Pánovej večere. V liturgii Zeleného štvrtka už začíname akoby slávenie Veľkého piatku. Umývanie nôh učeníkom, ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri, Ježišova modlitba na Olivovej hore v Getsemanskej záhrade a napokon jeho zajatie, sú hlavnými témami dnešného večera a noci. Schádzame sa na oslávenie pamiatky Poslednej večere, pri ktorej Ježiš Kristus prv než seba samého vydal na smrť, zveril svojej Cirkvi novú a večnú obetu ako hostinu svojej lásky.

   Správa o Poslednej večeri a o ustanovení Eucharistie patrí u prvých troch evanjelistov k stati o Ježišovom umučení a zmŕtvychvstaní. V slávení večere je zjavné, čo znamená Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie pre neho samého i pre nás. Ježiš dáva svojim učeníkom chlieb a víno a hovorí: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Ohlasuje svoju smrť a vysvetľuje jej zmysel: za vás a za všetkých.

   Na pozadí starozákonných zmlúv, ktoré boli predobrazmi, ustanovuje novú zmluvu. Jeho krv vyliata za nás je krvou novej a večnej zmluvy. Takto vkladá do eucharistickej obety, ktorú dnes ustanovuje, svoje oslávené telo a svoju oslávenú krv, aby sme v omši zvestovali jeho smrť a zmŕtvychvstanie, kým nepríde v sláve. Každá svätá omša je preto skutočným sprítomnením Kristovej vykupiteľskej smrti. Ježiš nám zo svojho obetného stola podáva najväčší dar - svoje telo a krv - ako prameň nového života. Keď oslavujeme ustanovenie Oltárnej sviatosti, naša radosť je taká veľká, že na chvíľu zabúdame na smútok, ktorý prevláda v týchto dňoch a spievame slávnostné Glória za zvuku organa a za mohutného hlaholu zvonov. Radosť z nesmierneho Pánovho daru vzápätí vystrieda hlboký smútok z Judášovej zrady i smútok z našich vlastných hriechov, krívd a zrád, za ktoré Ježiš podstúpi smrť na kríži. Preto umĺkne jasavý hlas zvonov i zvoncov, utíchne vznešený zvuk organa a až do Veľkonočnej vigílie ich nahradia tupé drevené údery klepáčov.

   Pripomíname si ustanovenie Oltárnej sviatosti, sviatosti kňazstva i Pánovo prikázanie o bratskej láske.

Liturgia slova:

    Svätý Pavol v druhom čítaní z listu Korinťanom podáva prvú písomnú správu o ustanovení Eucharistie. V čase evanjelizácie Korintu, teda asi dvadsať rokov po Kristovej smrti (okolo roku 50), táto správa už mala ustálenú formuláciu, ktorá sa nachádza v evanjeliách.

   Pán Ježiš pod podobou chleba a vína dáva svoje telo a krv. Účasť na tejto večeri znamená spoločenstvo s Kristom na jeho smrti a oslávení; znamená aj spoločenstvo s tými, čo jedia z tohto chleba a so všetkými, za ktorých Kristus zomrel.

   Evanjelista Ján vykladá Ježišovu cestu ako lásku „do krajnosti“, až do krajnosti svojej božskej a ľudskej možnosti. Jeho božská veľkosť je zrejmá od umývania nôh až po kríž. Umývanie nôh je ako Večera; predstavenie toho, čo sa stane na kríži: je to láska, ktorá slúži, a oddanosť až na smrť. Láska je životným zákonom Krista a jeho Cirkvi.

   Balduin Canterburský vo svojej modlitbe píše: Miluj ma, ako ja milujem teba. Nos ma vo svojej mysli, vo svojej pamäti, vo svojich túžbach, vo svojom vzdychu, vo svojom plači a vzlykaní. Pamätaj, človeče, akého som ťa utvoril, ako som ťa vyvýšil nad ostatné stvorenia, akou hodnosťou som ťa vyznačil, ako som ťa ovenčil slávou a cťou, ako som ťa stvoril len o niečo menšieho od anjelov, ako som ti všetko položil pod nohy.

   Pamätaj nielen na to, aké veľké veci som ti urobil, ale aj na to, aké drsné a potupné veci som zniesol pre teba. Povedz: či nie si nespravodlivý voči mne, ak ma nemáš rád?! Kto ťa má tak rád ako ja? Kto ťa stvoril, ak nie ja? Kto ťa vykúpil, ak nie ja?!

   Ty, ktorý očisťuješ srdce a čisté srdce miluješ, zmocni sa môjho srdca a bývaj v ňom... Vtlač do môjho srdca svoj obraz. Vtlač do môjho srdca svoje milosrdenstvo. Boh je Bohom môjho srdca a podiel večitý.

   Kristus ponúkol Otcovi obetu svojho života a zároveň ju už nekrvavým spôsobom vopred vykonal. Oddelil telo od krvi, ako to bolo zvykom pri všetkých starozákonných obetách a vykonal obetnú hostinu. Prijali sme jeho telo a krv. Teraz sa už začína uskutočňovať Kristova krvavá obeta. Ježiš odchádza do ticha Getsemanskej záhrady, aby sa tam v modlitbe k svojmu Otcovi pripravil na utrpenie a smrť. Tento odchod nám teraz pripomína prenesenie Oltárnej sviatosti buď na bočný oltár, alebo do bočného bohostánku niekde vo vedľajšej kaplnke.

   Po prenesení Eucharistie sa spoločne spieva eucharistický hymnus Ctime túto Sviatosť slávnu, pri ktorom môžeme za obvyklých podmienok získať úplné odpustky.

Obnažovanie oltárov

    Kňaz v tichosti obnažuje oltáre. Čo nám to pripomína? Pán Ježiš v Getsemanskej záhrade bdel v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali. Ježiš ostáva sám, celkom opustený. Túto opustenosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok a zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich.

   Kristus prežíva smrteľnú úzkosť a prosí apoštolov, aby s ním bedlili: Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Je to výzva aj pre nás. V duchu ostaňme v tichej adorácii s Kristom v Getsemanskej záhrade.

Veľký piatok

   O liturgickom slávení tohto sviatku rozpráva prodekan Teologickej fakulty v Košiciach Mons. Gabriel Ragan: „Veľký piatok je dňom Veľkonočného trojdnia. Je nazývaný aliturgickým, takisto ako Biela sobota, pretože v tieto dni sa neslávi eucharistia. Samotná liturgia sa však v tento deň koná. Je to známe už z cestopisu pútničky Etérie zo 4. storočia, v ktorom sa hovorí o tom, že sa o 12-tej hodine na Veľký piatok v Jeruzaleme v chráme Božieho hrobu, inak nazývanom aj chrámom Vzkriesenia, stretávali veriaci, aby tam od dvanástej do tretej hodiny počúvali sväté písmo, evanjelium o udalostiach Ježišovho utrpenia a smrti. Na tomto mieste si pripomenuli aj iné skutočnosti. Tento spôsob sa preniesol aj do slávenia v celej Európe, a teda aj do slávenia v latinskej Cirkvi. Máme tak liturgiu, ktorá sa má čo najviac priblížiť k tretej hodine odpoludnia, no môže byť aj neskoršie. Počas nej si bohoslužbou slova pripomíname udalosti Pánovho utrpenia, jeho smrti, pričom sa táto bohoslužba slova končí jednou z najstarších foriem modlitby veriacich, ktorú vedie kňaz. Druhou časťou tohto liturgického slávenia je poklona Kréta, treťou je podávanie svätého prijímania. U nás k tomu pristupuje aj štvrtá časť, vystavenie Sviatosti Oltárnej v Božom hrobe. Tento spôsob liturgie sa v tento deň, aj keď je bez slávenia svätej omše, nevyhýba celému Veľkonočnému tajomstvu, pretože zvlášť sväté prijímanie je pripomienkou aj prežívaním skutočnosti, že zmŕtvychvstalý Kristus je stále medzi nami. Ani tento deň nie je bez toho, aby sme si uvedomili, že Veľkonočné tajomstvo je nedeliteľné. Je tu utrpenie a smrť Pána, ale aj jeho zmŕtvychvstanie, ktoré si pripomíname, sprítomňujeme. Ono je historickou skutočnosťou, ktorú znova prežívame.“ K zvyku ustanovenia Božieho hrobu v kostoloch Mons. Ragan dodáva: „Tento zvyk v kostoloch je veľmi starý, aj keď nie je na všetkých miestach v Cirkvi. Napríklad z Chorvátska je známy už z 8. storočia. Mali tam stráženie Božieho hrobu. Bola tzv. 40 hodinová stráž, počas ktorej sa veriaci striedali pri mieste, ktoré sa nazývalo Božím hrobom. V neskoršom stredoveku, až v novoveku sa tento spôsob zvlášť v strednej Európe spojil s tým, že sa od 15. storočia v Božom hrobe umiestňovala eucharistia najprv v korporále a od 16. storočia bola vystavená v monštrancii. Tento spôsob úcty eucharistie v Božom hrobe vyhovoval ľudovej zbožnosti a dodnes je obľúbeným, aj keď to liturgicky nie je najvýhodnejšie spojenie, ktoré sa naznačuje tým, že monštrancia v Božom hrobe je zakrytá priesvitným závojom, čo je znakom toho, že Kristus je v hrobe. Toto slávenie by malo byť nejakým spôsobom tlmené, ale nateraz je možné, aby sa týmto spôsobom naďalej táto ľudová úcta prejavovala, aby sa prichádzalo k vystavenej sviatosti oltárnej v Božom hrobe. Z tejto poklony v Božom hrobe sa už oddávna vyvinula aj 40 hodinová poklona, ktorá sa usporiadala do tzv. večnej poklony, ktorá sa koná v našich farnostiach v iných časoch celého roka. Po jednotlivých kostoloch biskupstva sa potom koná poklona každý deň. Je to vlastne večná poklona, ktorá trvá počas celého roka. Toto slávenie na Veľký piatok nás privádza k tajomstvu Kristovho utrpenia a smrti, zároveň to však nie je len nejaký plač nad Kristovým utrpením, jeho bolesťami, smrťou, nie je to jeho, akoby pohreb, jeho oplakávanie, ale pri tomto si uvedomujeme, že on je dnes prítomný vo všetkých bolestiach tohto sveta, našich chorobách, vo všetkých ťažkostiach, ktoré sú dnes prítomné v tomto svete a sú ťažko liečiteľné. Zároveň sme si istí, že je tu prítomný zmŕtvychvstalý Kristus, pretože on len raz zomrel a vstal z mŕtvych a viac už neumiera. Sme si istí tým, že Krista sprítomňujeme v dnešnom čase aj v tomto Veľkonočnom tajomstve jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Zároveň sme si istí tým, že očakávame víťazstvo Kristovo, víťazstvo nad smrťou, nad všetkými bolesťami a problémami, ktoré nás sužujú.“

Biela sobota - deň znovuzrodenia v Kristovi

   Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Preto podľa Kristovho napomenutia (Lk 12, 35n) veriaci s horiacimi sviecami v rukách sa majú podobať ľuďom očakávajúcim návrat svojho Pána. Keď príde a nájde ich bedliť, dá im miesto pri svojom stole.

    Po dráme Veľkého piatku je Biela sobota určitým kontrastom. Celý tento deň je poznačený tichom, ktoré je plné očakávania a vrcholí takým radostným spôsobom, že ho možno porovnať len s atmosférou Vianoc. Nečudo, veď to, čo sa na Vianoce začína, dosahuje vrchol na Veľkú noc.

   Človek, ktorý sa pádom do hriechu oddelil od Boha a ocitol sa v tme, potrebuje na návrat k Bohu špeciálne svetlo. Je ním sám Boh, ktorý vychádza človeku v ústrety, aby ho očistil, posvätil a osvecoval mu správnu cestu. Toto vyjadruje prvá časť obradov. Jej zavŕšením je osobitný oslavný a ďakovný spev človeka, ktorý jasá nad veľkosťou Božej dobroty.

   Druhá časť - liturgia slova - nám umožňuje veľmi konkrétne si pripomenúť, s akou láskou sa Boh stará o človeka počas celých dejín spásy. Medzi jednotlivými čítaniami zaznieva spev žalmov ako refrén vďaky a radosti na počuté Božie slovo. Dominuje však Glória, v speve ktorej cítiť jasnú istotu a radosť z vykúpenia. Jeho neodvolateľnú platnosť podčiarkuje triumfálny hlahol zvonov. Slávnostné Aleluja - výzva Chváľme Boha! - a evanjelium ako zvesť o Kristovom zmŕtvychvstaní nás pozývajú na radostné a trvalé prežívanie spásonosnej prítomnosti živého Boha v našom živote. To je však možné len v úzkom spojení s Kristom, ktoré dosahujeme sviatosťou krstu.

    Tretia časť obradov nás preto upriamuje na tento základný a prvý zdroj duchovného života, ktorého veľavravný predobraz vidíme už v Starom zákone. V knihe Exodus (kap. 14) sa vody Červeného mora, v ktorých Izraeliti tušili istú smrť, stali pre nich záchranou a začiatkom novej etapy života. Podobne ponorenie krstenca do vody symbolicky naznačuje jeho smrť a jeho vynorenie, nový život. Sv. apoštol Pavol to potvrdzuje: Všetci, čo sme pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme pokrstení. Krstom sme teda s ním pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych... aj my žili novým životom (Rim 6, 3 - 4). Kristus totiž vo svojom utrpení smrť nielen tušil, ale ju aj skutočne podstúpil. No na tretí deň vstáva k takému životu, ktorý je definitívnou etapou nielen pre neho, ale aj pre všetkých ľudí: Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje (Rim 6, 9). A všetci, čo sa mu podobajú v smrti, budú mu podobní aj v zmŕtvychvstaní - v novej a nekonečnej plnosti života (porov. Rim 6, 5), lebo ak sme zomreli v spojení s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť (Rim 6, 8). No nejde o akýkoľvek život. Spojenie s Kristom nám ponúka najvyš šiu kvalitu a plnosť života, akú si ani nevieme predstaviť. Apoštol Pavol to vysvetľuje na kontraste otroctva hriechu (v absolútnom poprení ľudskej dôstojnosti) a slobode Božích detí neodvolateľne prežívajúcich plnosť každého dobra. Človek prirodzene túži po tejto plnosti. No vo vedomí svojej slabosti pravdivo poznáva, že potrebuje pomoc. Preto na základe Kristovej záslužnej obety spoločne s tými, ktorí už dosiahli slávu večného života, prosí Boha Otca o milosť zrodu do nového života. Tak ako Boh Otec poslal Syna, aby zostúpil do smrti a urobil ju bránou k večnému životu, aj pri posvätení krstnej vody kňaz ponára do nej veľkonočnú sviecu - symbol Krista, zdroj večného života pre ľudí. Človek, ktorý sa do krstnej vody ponára s vierou v živého Boha v troch osobách, má preto účasť na Kristovom živote. No predtým sa musí slobodne vzdať všetkého, čo odporuje Kristovmu zmýšľaniu, slovám i skutkom. V úsilí žiť na zemi podľa Kristovho príkladu veľmi skoro zistí, že je to náročné.

   Kresťan úprimne cíti, že na rozvíjanie svojho krstného povolania - stále viac sa podobať Kristovi - potrebuje ako svoj každodenný chlieb živý kontakt s Bohom. Práve preto potrebuje využívať všetky prostriedky, ktoré mu Boh ponúka ako zdroj duchovnej posily. Poznáme ich: modlitba, Božie slovo, sviatosti, živá účasť na svätej omši... Ale ako ich skutočne využívame? Sú predsa zdrojom a posilou Božieho života v nás! Sú tou prepotrebnou silou, ktorá nám tak často chýba v konkrétnych prejavoch nášho každodenného života! Nakoľko si ceníme svoj pozemský život? Čo sme schopní preň obetovať? A čo je to v porovnaní s darom nadprirodzeného a večného života? Nepremrhajme ani jedinú milosť, ktorú nám Boh ponúka! Veď nám nedáva čosi, ale seba samého! On obetoval svoj život, aby sme my mali večný život! A aby už aj náš pozemský každodenný život vďaka znovuzrodeniu v Kristovi bol nepretržitou oslavou vzkrieseného Krista, živého Boha uprostred svojho ľudu.

Pascha – veľkonočná nedeľa

   Pascha – zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie.

   Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamená prechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu – prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc.

   Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha – prechod stala symbolom iného prechodu. Prechodu Ježiša Krista zo života do smrti a zo smrti do života. Vznikli však dohady, kedy sláviť sviatok Paschy v kresťanských spoločenstvách. Stávalo sa totiž to, že niektoré kresťanské spoločenstvá slávili kresťanskú Paschu spoločne so židovskou Veľkou nocou. Až 1. Nicejský snem v roku 325 vydal ohľadom slávenia Paschy následovné nariadenia:

    1. Sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu, ktorá nasleduje po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25.aprílom. Ani skôr a ani neskôr sa nesmie sláviť sviatok Veľkej noci.

    2. Ak by na ten istý deň pripadla židovská Veľká noc, kresťanská Veľká noc sa prenáša na ďalšiu nedeľu.

    Utiereň vzkriesenia

   Utierni vzkriesenia predchádza polnočná pobožnosť, počas ktorej sa prenáša plaščenica na oltár. Utiereň sa začína zvyčajne o polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Začína sa sprievodom okolo chrámu za spevu stichiry Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu... Kňaz po ukončení sprievodu, pred zatvorenými chrámovými dverami, začína samotnú utiereň. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal z mŕtvych... aj s príslušnými veršami. Po týchto spevoch kňaz svätým krížom otvára chrámové dvere a ako prvý vstupuje do vysvieteného chrámu. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere o raja. Po vstupe do chrámu sa spieva Veľká ekténia a nasleduje veľkonočný kánon. Je dielom sv. Jána z Damasku. Po kánone nasledujú veľkonočné slohy s veršami, počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Utiereň sa završuje veľkým prepustením, s trojitým veľkonočným pozdravom a s krížom.

   Svätá božská liturgia

   Aj svätá liturgia má v deň Paschy niekoľko zvláštností. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych...Evanjelium sa na liturgii číta v rozličných jazykoch. Je to symbol toho, že učenie Ježiša Krista je ohlasované v rozličných krajinách sveta a tiež rozličným národom. Aj namiesto niektorých častí liturgie (od výzvy k svätému prijímaniu až po samotné prepustenie) sa spieva tropár vzkriesenia.

    Večiereň na Veľkú noc

   Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal z mŕtvych... aj s príslušnými veršami. Po veľkej ekténii nasledujú slohy na Pane ja volám z druhého hlasu. Na večierni sa koná vchod s kadidlom a Evanjeliom, nakoľko sa neskôr číta aj evanjelium (Jn 20,19-23). Po prvej veršovej slohe hlasu sa spievajú veľkonočné slohy (ako na utierni), počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Prepustenie je veľké ako na utierni.

Veľkonočný pondelok

   Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16, 6). A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“ (porov. tamtiež). Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou.

Zdroj: rôzna literatúra a web stránky rimkat.sk, blumental.sk, zoe.sk
IMS