• Pracovníci OcÚ
• Poslanci OcZ
• Komisie pri OcZ
• Zemianska Dedina
  • História Zemianskej Dediny
  • Flóra a fauna
  • Kultúra
  • 650. výročie vzniku Zemianskej Dediny
• Tlačivá a dokumenty
  • Všeobecne záväzné nariadenia
  • Tlačivá a formuláre
  • Iné dokumenty
  • Faktúry
  • Zmluvy
  • Objednávky
• Erb a vlajka obce
•      

Kultúra

Kaplnka sv. Anny

Juraj Thurzo ako pán Oravského hradu a teda aj farností na Orave zriadil pre svojich poddaných nové fary. Pre dediny v blízkosti rieky Studenej založil v roku 1602 evanjelickú faru v Nižnej. K tejto fare patrili obce Zuberec, Habovka, Oravský Biely Potok, Podbiel, Nižná a Zemianska Dedina. V tomto období vrcholila reformácia a keďže Thurzo bol sám evanjelik, takto vyšiel v ústrety svojim evanjelickým poddaným augsburského vyznania, teda presne v súlade s heslom „Cuius regio, eius religio“ - Čie je panstvo, toho i náboženstvo.  
Zemianska Dedina mala vlastný kostolík, v ktorom boli občas slúžené aj bohoslužby. Kostolík - kaplnka stojí na vyvýšenom mieste za potokom Hldočín. Kronika obce sa o tomto chráme zmieňuje až v roku 1802. Vtedy sa Matej Žuffa, katolícky kňaz pôsobiaci v Kaločskej diecéze a rodák zo Zemianskej Dediny, zaslúžil o jej prestavbu a nové zariadenie interiéru. 29. apríla 1832 bol za kurátora* kaplnky Oravským komposesorátom ustanovený Pavol Žuffa-Gasparis. 10. júla 1832 darovala Žofia Čuporáková zemianskej kaplnke nový zvon. Menšími opravami prešla táto stavba ešte v roku 1884. Zložili sa na ňu obyvatelia obce. Ako sa dočítame v kronike, 31 obyvateľov dediny vtedy obetovalo 58 zlatých a 60 grajciarov. Neskôr, v roku 1964, bola na kostolíku - kaplici, ako ho ľudovo volali, prerobená strecha. Namiesto pôvodnej drevenej sa strecha pokryla hliníkovým plechom. O rok neskôr, v roku 1965 bola kaplica opravená zvonku novou omietkou a zvnútra novým náterom. Zároveň sa vymenili dvere a okná. V roku 1969 bol zakúpený nový zvon za 10 000 Kčs, na ktorý sa poskladali občania Zemianskej Dediny. Zasvätený bol sv. Anne a posvätený pátrom Matejom Kolejákom, rodákom z Liesku (vtedy duchovný správca nižnianskej farnosti), tesne pred vianočnými sviatkami. Keďže sa kaplica skladala len z jednej hlavnej lode, priestorovo bola pre obyvateľstvo nepostačujúca. Pôvodná stavba bola jednoloďová, zakončená plytkým polkruhovým ambitom. Veža je jednoduchá s polkruhovými otvormi a na fasáde viackrát členená rímsami. Zakončená je zvoncovitou baňou s dvojramenným krížom. Vo veži sa nachádzajú tri zvony.

Interiér hlavnej lode je zaklenutý dvomi poľami krížovej klenby, v zadnej časti s lunetovými výsekmi pôvodne pre okenné otvory. Klenby spočívajú v strede chrámovej lode  na dvoch polpilieroch. Presbytérium* je tiež zaklenuté krížovou klenbou, pričom masívny triumfálny oblúk dopadá na rímsové konzoly.








Inventár kostolíka tvorí aj oltár Božského Srdca Ježišovho. Pochádza zo začiatku 19. storočia a sú na ňom badateľné vplyvy klasicizmu. Oltár je stĺpovej architektúry. Stĺpy sú zakončené korintskými hlavicami, ktoré nesú rímsami zdobený oblúkový tympanón*. Medzi stĺpmi je výklenok, v ktorom je umiestnená drevená socha Božského Srdca Ježišovho. Ide o prácu ľudového majstra, pričom je evidentné, že táto socha vznikla oveľa neskôr ako samostatný oltár. V spodnej časti oltára je umiestnený jednoduchý bohostánok, vedľa ktorého sú na nižších stĺpoch umiestnené dve sochy adorujúcich anjelikov. Súčasťou interiéru je aj kríž s dvomi postavami adorujúcich anjelikov z 19. storočia. Ide o vzácne a zaujímavé dielo neznámeho ľudového majstra so značným zmyslom pre proporcionalitu. Pri vchode do kaplnky je na pravej strane umiestnený kríž s telom ukrižovaného Krista. Môže pochádzať z polovice 19. storočia. Rovnako ide o prácu neznámeho ľudového majstra.
V druhej polovici 20. storočia  bola stavba dvakrát značne rozšírená o menšie bočné lode. Keďže sa tieto práce robili počas totalitného režimu, boli s tým menšie problémy, no stavba bola nakoniec úspešne dokončená.

*kurátor - predseda evanjelického cirkevného zboru
*presbytérium - priestor pred oltárom
*tympanón - trojuholníkový štít nad vchodom či oknom na frontálnej strane budovy

Miesta odpočinku zosnulých

V katastri obce sa nachádzajú tri cintoríny.
Najstarší, evanjelický cintorín sa nachádza na vyvýšenine, juhozápadne od kaplnky, za potokom Hldočín. Toto miesto dnes označuje už len pôvodný hlavný kríž cintorína. Tento kríž pochádza z dielne bielopotockých kamenárov. Kríž je z bielopotockého pieskovca. Pozostáva z kvadrovitého podstavca, na ktorom je dnes už nečitateľný text. Hranolovitý driek stĺpu nesie v hornej časti reliéf dvoch okrídlených  hláv anjelikov. Nad profilovanou hlavicou sa vypína kríž s reliéfom Ukrižovaného.
Druhý - cholerový cintorín bol založený po epidémii cholery, ktorá zúrila v Uhorsku v roku 1831. V Zemianskej Dedine si tiež vyžiadala mnoho obetí. Cintorín sa nachádza severozápadne od dediny, smerom do Magury. Dodnes sa toto miesto volá „Na hrôboch“. Miesto je označené krížom.
Tretí cintorín, ktorý slúži dodnes, bol založený 7. apríla 1863. Zápis richtára:
„S dobrocynosty Bohu naseho pana brata a obyvatela obcy nasej Dedina Nobilium pana Zuffa Janosa Balasy na tento cas byvati a bydlici v Slavnom Vidjeku Zemanskom v obci Solt gakovi pre nastivenja get pratelstva tak sveho grunta opatren ge predvidice tarchy obecne podaroval na novy obecny cmiter zlatich petnast. Rak. cisla, tojest zl.15 R.C. Jagebi dobrodini nech Pan Boh vynahradi a pozehna a udeli zdravja, ze se to stalo a zapisalo pre potomkov tohoze pana Brata. Stalo sa za pana richtara pana Jana Dedinskjeho Madera mladci.“
Pozemok na cintorín bol darovaný Jánom Žuffom-Balasym (pôvodom zo Zemianskej Dediny). Hlavný kríž na cintoríne je z roku 1864. Vyhotovený bol taktiež rukami slávnych bielopotockých kamenárov. Skladá sa z podstavca a hranolovitého drieku zdobeného reliéfom okrídlenej cherubínskej hlavy. Nad profilovanou lichobežníkovou hlavicou sa vypína kríž s dominantným, plasticky modelovaným telom Ježiša Krista. Na tomto cintoríne sa nachádza viacero zaujímavých náhrobných kameňov z konca 19. a začiatku 20. storočia. Ide o 13 pieskovcových náhrobkov krížovej architektúry, pričom päť z nich pochádza z konca 19. storočia. Za pozornosť stoja ľudovo poňaté kamenné reliéfy ukrižovaného Krista na viacerých krížoch. Nachádza sa tu aj jeden náhrobok, vyrobený z tabuľového pieskovca, pochádzajúceho pravdepodobne z dielne dolnooravských kamenárov pucovského okruhu. Je zdobený plytkým ornamentálnym reliéfom a textovou časťou.

Kríže a socha

V chotári obce môžeme ešte nájsť kríž nad cestou do „Svrčníka“. Je podobnej architektúry ako hlavný kríž na novom cintoríne, no skromnejšieho prevedenia. Na toto miesto bol prenesený v roku 1928 z “Dielu“.

Tu na jeho pôvodnom mieste potom obyvatelia postavili jednoduchý kríž zo žuly v drieku s otvorom, v ktorom je umiestnená soška Panny Márie.

V októbri 1948 pribudol v dedine ešte jeden dominantný pamätník. Je ním stĺp so sochou Božského Srdca Ježišovho, ktorú zadovážil a posvätil nižniansky farár Jozef Laurinec. Cena sochy bola 6000 Kčs. Betónový podstavec v cene 10 000 Kčs daroval žid A. Murín, lekárnik z Trstenej. Jedná sa o prvý pomník či sochu, nachádzajúci sa v obci Zemianska Dedina. Môžeme ho nájsť približne v strede obce, pred domom č. 51.

Obecné symboly

Zemianska Dedina sa charakterizuje ako kuriálna, teda zemianska obec. Oprávnene, veď v roku 1778 tu žilo 28 zemianskych rodín. Bývalo takmer pravidlom, že erbom každej kuriálnej obce je erb rodu, ktorý si tu najviac uplatňoval zemepánske práva. Rovnako je to aj v Zemianskej Dedine. 
Erbový symbol Zemianskej Dediny pozostáva z dvoch častí.  Na modrom štítovom poli sa v hornej polovici erbu nachádza zlatá, perlami zdobená antická koruna, z ktorej vyrastá obrnené strieborné rameno, držiace striebornú šabľu so zlatou rukoväťou. V dolnej polovici sa nachádzajú dve, oproti sebe stojace, strieborné drevenice so zlatými strechami.
Genéza erbu sa vyvíjala z vyobrazení na dvoch starých pečatidlách, pochádzajúcich z 18. a 19. storočia. Na najstaršom existujúcom pečatidle z 18. storočia, ktoré je okrúhle, sa objavuje motív listovej koruny s ramenom držiacim šabľu. Rameno so šabľou, položené na korune, je tiež súčasťou rodového erbu rodu Dedinských. Tento starý oravský zemiansky rod odvodzuje svoj pôvod práve zo Zemianskej Dediny. Súčasťou tohto pečatidla je aj kruhopis, ktorý znie: NOBILIVM DEDINA (Zemianska Dedina). Odtlačky tohto pečatidla sa našli aj na dokumente z roku 1867. Text kruhopisu, v ktorom je vyryté písmeno V namiesto písmena U dokazuje, že pečatidlo z 18. storočia malo staršiu predlohu. Táto zámena písmen sa totiž objavuje iba v 16. a 17. storočí.
Mladšie pečatidlo z 19. storočia je oválne. Na ňom sa, okrem rodového symbolu, objavujú ešte dve palmové ratolesti, umiestnené pod štítom. Kovorytec nad korunou vynechal rameno. Nový erb bol naviac obohatený o dve heraldicky zobrazené drevenice. Tieto sú symbolom dedinského prostredia a spolu s vyobrazením v hornej časti erbu poukazujú na zemiansky, teda šľachtický pôvod obce. Názov obce: DEDINA NOBILIUM je vyrytá v hornej polovici poľa. Odtlačok pečatidla sa našiel na písomnosti z roku 1849.
Na konci 19. storočia obec používala aj nápisovú pečiatku. Text v jej poli znie: ÁRVA MEGYE  * Nemes-Dedina KÖZSEG * VÁRI JÁRÁS. Táto nápisová pečiatka sa našla na písomnosti z roku 1910. 
Vlajka obce nesie tie isté farby, ktoré nájdeme aj na erbe. Pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách: žltá (2/8), biela (1/8), modrá (2/8), žltá (1/8), biela (2/8). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.
Erb a vlajka Zemianskej Dediny boli schválené heraldickou komisiou v Bratislave v roku 2004.

Kultúrne aktivity

V minulosti ľudia venovali väčšinu času prácam na poli, aby sa postarali o živobytie. Až neskôr, keď bola väčšina ľudí zamestnaná v Tesle Orava Nižná, sa mohli čoraz viac venovať aj kultúre. Príchodom techniky sa život zmenil aj u nás.
Pojazdné kino „ŠUP“, ktoré ako prvé šírilo kultúru v dedine, k nám prišlo prostredníctvom JRD, premietalo filmové predstavenia s propagáciou JRD. Bežne však mládež navštevovala filmové predstavenia v Nižnej. V priemere päťkrát do roka sa uskutočňovali „hovory s ľuďmi“, na ktorých sa ľudia zoznamovali s vtedajším socialistickým budovaním a v diskusiách boli objasňované novoty v štáte.
V roku 1958 bola založená dedinská organizácia Československého zväzu mládeže. Za predsedu bol zvolený Alojz Žuffa-Kubovie.
V roku 1959 Tesla Orava Nižná darovala obci televízny prijímač, ktorý vo veľkej miere zvýšil informovanosť a sledovanosť ponúkaných programov v rámci spoločných stretnutí občanov a mládeže.
V roku 1969 tu bola založená Telovýchovná jednota Zemianska Dedina. Futbalový oddiel TJ hral v tretej triede okresnej súťaže. Zlé finančné podmienky a chýbajúce futbalové ihrisko sa podpísali na skorom zániku samostatného futbalového oddielu v Zemianskej Dedine.
V ďalších rokoch si ľudia kupovali rádioprijímače a už takmer v každej domácnosti vlastnili televízny prijímač. Napriek tomu, ľudia sa vedeli aj spolu stretávať. Jedným z príkladov je aj jednodňový výlet do Roháčov v júni 1992. Výlet sa uskutočnil za účelom poznania územia Roháčov, ktorého vlastníkmi boli už naši predkovia. Autobus, ktorým sa cestovalo, bol plne obsadený. Túra sa konala po trase okolo roháčskych plies a vodopádu. Niektorí zažili popri príjemnom prežití nie málo strachu, keď sa ocitli v tesnej blízkosti medvedice a jej štyroch mláďat.

Divadlo

Za lákavú a hodnotnú kultúrnu udalosť v minulosti sa považovalo nacvičovanie divadelnej hry. Prvú divadelnú hru, a to v roku 1948, nacvičil Ľudovít Žuffa-Podbieľanček so žiakmi nižšej strednej školy. Spoločne predviedli hru: „Gašparkova čarodejná hruška“. Hra mala veľký úspech a ľudia ocenili aj to, že obec nemala javisko či kulisy a títo mladí ľudia to aj napriek tomu dokázali. Pre veľký úspech divadelní ochotníci v obci v roku 1954 nacvičili pre občanov ďalšie divadlo s názvom: „Kamenný chodníček“. Réžie sa opäť ujal Ľudovít Žuffa- Podbieľanček. O dva roky neskôr, v roku 1956, mládež nacvičila hru Ženský zákon. Táto hra mala veľký úspech, a tak ju predviedli aj v susednej obci Krásna Hôrka, kde sa po divadle uskutočnila zábava. Po týchto divadelných pokusoch už kronika neuvádza žiadne ďalšie, ktoré by sa týkali divadla.

Škola

Najstaršie zmienky o škole v Zemianskej Dedine sú z druhej polovice 18. storočia. Funkciu učiteľa tu spočiatku vykonávali nižnianski farári. Kňazi, okrem cirkevných povinností v nižnianskej filiálke, vykonávali aj túto činnosť. Ako prvý „učiteľ „ v Zemianskej Dedine sa uvádza Ignác Jablonský, ktorý bol farárom v Nižnej v rokoch  1749 - 1777.
Deti sa v škole učili čítať a písať po slovensky, maďarsky a latinsky. Ďalej sa tu vyučovala aritmetika (štyri základné počtové výkony) a náboženstvo. Začiatkom 20. storočia tu bol učiteľom Tomáš Žuffa zo Zemianskej Dediny, ktorý učil aj v nižnianskej škole. V rokoch 1910 - 1914 bol učiteľom Ján Žuffa-Gašpar, tiež zo Zemianskej Dediny. Okrem toho bol aj  poštárom a rechtorom v Nižnej. Deti v lete a počas sezónnych prác nenavštevovali školu, lebo pomáhali svojim rodičom. Do školy chodievali hlavne v zime, keď nebolo treba pracovať na poliach. Za prvej ČSR už museli deti zo Zemianskej Dediny dochádzať do školy v Nižnej a tak je tomu aj dnes.

Knižnica

Knižnice mali už dávno v minulosti veľký význam pre kultúrny rast obyvateľstva. Prvá zmienka o knižnici v Zemianskej Dedine sa objavuje v obecnej kronike až v roku 1947. Nenašiel sa nikde nejaký záznam, kedy ku vzniku knižnice v obci došlo. V spomínanom roku sa stal obecným knihovníkom Tomáš Žuffa-Golát. O množstve kníh (zväzkov) sa nikde nič neuvádza, podobne o mieste, kde knihy boli uložené. Činnosť knižnice, podľa kroniky obce, však bola až do roku 1955 takmer nulová. Od roku 1956 knižnicu prebral Jozef Žuffa- Danielik. Činnosť knižnice sa zlepšila, no z radov občanov dediny bol o čítanie a vypožičiavanie kníh slabý záujem. Za rok sa vypožičalo priemerne len 50-60 kníh.
V novembri 1967, keď knižnicu viedol Ľudovít Žuffa-Podbieľanček (nenašiel sa údaj, kedy knižnicu prebral), došlo v činnosti obecných knižníc k významnej zmene. Všetky miestne ľudové knižnice, podľa zákona o jednotnej sústave strediskových knižníc, sa pričlenili ku strediskovým knižniciam. Tak sa stalo, že aj Miestna ľudová knižnica (MĽK) v Zemianskej Dedine prešla pod Strediskovú knižnicu v Tvrdošíne, kde pracovala vtedy profesionálna knihovníčka. Do strediskovej knižnice sa všetky knihy z knižníc najskôr sústredili a potom, po zainventarovaní, sa začali prideľovať do jednotlivých knižníc. Stredisková knižnica dostávala financie na nákup ďalších kníh a potom tieto postupne rozdeľovala do dedinských knižníc. Knihovníci na dedinách, ktorí boli označovaní ako dobrovoľní, dostávali priebežne ďalšie knihy do obcí a z tých, ktoré sa čítali veľmi málo, mohli zasa strediskovej knižnici vrátiť. Od 1. januára 1971, na základe rozhodnutia vedenia obce, knižnicu v Zemianskej Dedine prevzal Cyril Mores, ktorý sa do dediny priženil v roku 1965 z Nižnej. V tom čase bola knižnica umiestnená v miestnosti obecného rozhlasu. Knihy, ktorých vtedy bolo 299, boli v jednej starej skrini a priestor pri nej bol veľmi malý. Knihovník si stanovil pevný čas, v ktorom každú nedeľu pravidelne vypožičiava knihy už 35. rok. Do knižnice postupne v priebehu niekoľkých rokov poskytovala Stredisková knižnica Tvrdošín ďalšie knihy, ktoré bolo treba niekde umiestniť. Zemianska knižnica dostala postupne štyri knižné regály na zamykanie a knihy sa vypožičiavali v sále kultúrneho domu. Zlúčením roľníckeho družstva sa uvoľnila kancelária na prízemí kultúrneho domu, a tak po dlhom období čakania sa knižnica dostala od roku 1985 do samostatnej miestnosti, v ktorej je umiestnená dodnes. Sú v nej aj stoly a stoličky a návštevníci  knižnice si tu môžu spokojne sadnúť, prezrieť knižné zväzky a tak si vybrať, čo chcú čítať.
Po prevzatí knižnice novým knihovníkom začal postupne stúpať aj počet čitateľov, ktorý sa začal s počtom 35 a vrchol dosiahol v roku 1984, kedy bolo až 66 zapísaných čitateľov, z toho bolo 45 do 15 rokov. Tento nárast spôsobil, že aj počet výpožičiek postupne rástol a to od 390 výpožičiek až na 1320 v roku 1983. V rokoch 1986 až 1990 dostávala knižnica aj tri týždenníky, ktoré si mohli návštevníci knižnice prečítať v knižnici alebo požičať domov.
Po roku 1989 sa začalo s financiami pre kultúru šetriť a tiež sa rozhodlo, že strediskové knižnice budú postupne zrušené. Rozhodnutie padlo v roku 1990 v tom znení, že Miestna ľudová knižnica v Zemianskej Dedine bola od 1. januára 1991 odčlenená od Mestskej knižnice Tvrdošín. Knihy a knižné regály boli delimitované pod Obecný úrad Nižná, pretože obec Zemianska Dedina v tom čase už patrila administratívne pod Nižnú. Knižnica v Zemianskej Dedine však zostala fungovať naďalej.
V posledných rokoch počet návštevníkov (čitateľov) postupne klesá a s tým aj počet výpožičiek. Hlavné dôvody sú v tom, že klesá aj počet narodených detí a vo veľkej miere aj to, že obyvatelia, hlavne školská mládež, siaha radšej po zábave pri počítačoch a televíznych programoch.
V roku 2004 bolo zapísaných 36 čitateľov, ktorí si vypožičali za rok spolu 413 knižných zväzkov. Knižnica eviduje spolu 1187 knižných zväzkov populárneho i náučného obsahu.

Kronikári

Za prvého kronikára obce bol menovaný Ján Matoška, správca - učiteľ. Narodil sa 19. februára 1905 a od roku 1924 pôsobil ako učiteľ a správca na rímskokatolíckej ľudovej škole v Nižnej. Kronikárom Zemianskej Dediny sa stal v roku 1934, no v roku 1938 sa tejto funkcie vzdal.
Od roku 1939 do roku 1946 sa pod záznamy v kronike podpisovala Valéria Setteyová, učiteľka.
V rokoch 1947 - 1951 viedla kroniku Terézia Gogoláková, učiteľka v Nižnej.
Od roku 1952 do roku 1960 písal kroniku Tomáš Žuffa-Golát.
Po ňom ju prebral Štefan Dedinský-Rolinec. Ten sa venoval zapisovaniu údajov od roku 1961 až do roku 1983. V roku 1978 sa rozhodol prepísať kroniku, pretože pôvodná kronika bola malého formátu a časovo poprehadzovaná. Viac ako 20 rokov poctivo zapisoval každý údaj. V roku 1984 sa vzdal tejto funkcie a tak sa stalo, že kronika nebola dopĺňaná až 11 rokov.
V roku 1995 bola kronika zverená Anne Žuffovej-Kabáčovej ml., ktorá tak doplnila chýbajúce údaje v jednotlivých rokoch. Bolo takmer nemožné zachytiť podrobnejšie tieto roky, preto sú v prvých štyroch rokoch od roku 1984 zachytené len sobáše, úmrtia a kto sa narodil. 
V roku 1998 sa tejto funkcie vzdala a tak sa znova stalo, že kronika nebola dopĺňaná 6 rokov. V roku  2004 bola kronika pridelená Lucii Žuffovej, ktorá doplnila chýbajúce roky a v písaní kroniky Zemianskej Dediny zatiaľ pokračuje.